Straka

14. září 2015 v 2:43 | Ë81 |  Poézia
Strakatý tieň,
strakatá spomienka,
strakatá vdova,
čo vkladá ťa do vienka
ako budúcnosť semienka.

Celé semienko,
puknuté semeno,
ťažké bremeno...

Sme iba číslo v našom šialenom živote.
Sme ina kravy žerúce trávu pri plote.
Sme iba postihnutý šialenstvom brania
a opojení horkou chuťou vínobrania.
Zapredali sme svoje duše za kúsok zelenej chute.
Zapredali sme ich za trochu ružovej púte.

Vieš? Vieš!
Že si to uvedomuješ?
Chceš robiť niečo, čo nesmieš.

Chaos pristihol nás ako si hráme na rodičov.
Chaos prišiel k nám s veľkým chtíčom.
Chaos spýtal sa tých vytiahnutých bičov
či sme ochotní byť v prázdnom ničom.
Kto z nás prikývol
a chaosu odkývol?

Bledý kúsok látky obmýva čierna voda.
Čierny tieň ťažkoodenstva je sloboda.
Sú to púta bez zámku a kľúča.
Sú to srandy, ktoré ťa skľúčia.
Sú to handry bez kúsku studu,
čo ma berú otrhanú a chudú.

Zlomené srdce.
Zlomená noha.
To sa rovná?
To je ona?

Tá láska, tá zlosť
- tá skľúčenosť!

Veľký oheň uprostred miestnosti
- hrejivý a chladný.
Veľký žiaľ spomedzi zlosti
- silný a zdatný.

Strácať seba,
strácať teba,
strácať nás,
strácať ich
pre kvetiny bez vône,
pre prírodu bez tône,
pre slzy bez života,
pre úsmev bez chobota,
pre obed bez jedla,
pre prameň bez žriedla,
pre seba
bez teba.